V kontexte diskusie o škodách, ktoré už napáchali a môžu stále páchať tzv. „psychopati“ (a psychopatky!) – politike či inde – sa niekedy diskutuje aj téma „nutnosti využitia psychologickej diagnostiky (testov, atp.) pri ich výbere a ustanovenia do vlivných – z pohľadu celej spoločnosti – funkcií. Ako psychológ si k tomu neodpustím niekoľko myšlienok a úvah.
Pripúšťam, že by sa takýmto „testovaním“ dalo upozorniť na niektoré osobnosti, ktoré do politiky nepatria a z celospoločenského pohľadu budú ľuďom viac škodiť ako prospievať. Na druhej strane tu však je značná pravdepodobnosť toho, že aj tento nástroj bude estblishmentom zneužitý – ako sa to podľa mňa na Slovensku práve teraz deje zo strany niektorých tzv. oznamovateľov trestnej činnosti a a ich ochranou.
Od pojmu „psychopat“ sa v odborných (lekárskych) kruhoch ústúpilo v prospech názvu „štrukturálna porucha osobnosti„. A panuje všeobecná zhoda v tom, že ide o „poruchu“ a nie o „chorobu“, ktorá by sa dala vyliečiť, čo ostatne ilustrujú aj výzkumy niektorých kolegov – vezeňských psychológov v USA.
V roku 2008 vyšla v USA aj poučná publikácia o tzv. korporátnych psychopatoch z pera dvojice autorov P. Babiaka a R. Hare-ho (Snakes in suits). Tí upozornili aj na prekvapivo vysoký počet tzv. psychopatov medzi manažermi (a politikmi?). Kniha bola pod názvom Hadi v oblecích… preložená a opakovane vydaná aj v českom jazyku (2014, 2023).
Takže jednoznačne: V súčasnom stave tzv. „zastupiteľskej dmokracie“ by sa tejto téme mala venovať oveľa väčšia pozornosť a pred týmito osobami sa rozhodne musíme mať prinajmenšom na-pozore!
Jedným z kľúčových charakterisktických znakov týchto osôb je aj „necitlivosť k prežívaniu a potrebám iných ako aj ich tendencia k znevažovaniu, zneužívaniu, ubližovaniu či dokonca týraniu druhých ľudí a k vytváraniu tzv. toxických vzťahov.“ Skrátka všetko to, čo je opakom tzv. empatie.
O toxických vzťahoch sa začalo viac písať a hovoriť až v posledných rokoch v kontexte partnerského súžitia. Ale netrvalo dlho a termín toxické vzťahy (toxic relations, toxische Beziehungen …) sa začal objavovať aj v kontexte pracovného či spoločenského života.
Za príčinu takéhoto druhu toxicity býva často používaná aj štruktúra osobnosi daného človeka a tá má samozrejme svoj zdroj v genetickej výbave, ale aj vo „výchove či nevýchove“ dieťaťa v rannom detstve života dieťaťa. Českí lekári F. Koukolík a J Drtinová za takúto príčinu považujú tzv. depriváciu v detstve (Vzpoura deprivantů: Nestvůry, nástroje, obrana, Galén 2006).
A ak by som sa teraz mal vrátiť k úvodnej otázke svojho krátkleho zamyslenia (Testovať či netestovať našich politikov, manažerov, finančníkov, atp.?), tak som toho názoru, že aj keď sa to „oficiálne“ asi nepodarí, nikto nám nebráni v tom, aby sme si ich „otestovali aj privátne“. Predovšetkým v tom, že budeme priebežne sledovať ich chovanie, ich činy a trúfneme si nahliednúť aj do ich minulosti. A až podľa toho čo zistíme, se rozhodneme či im venujeme svoju dôveru a podporu, či ich budeme voliť, alebo nie…
P.S. Mimochodom viete niečo o (TV?) dokumente o Igorovi Matovičovi, na ktorého tvorbu sa pred časom aj sám odvolával, keď si nenasadil rúško?
Nátlakové a ohrozujúce vzťahy – politický mobbing